Rozprávkové podanie od Abdrushina.

9. dubna 2006 v 8:26

V šerom dávnoveku, kedy nebo a zem boli ešte jedno, kedy smrť bola ešte neznáma a Allah sám vo všetkej svojej sláve so svojimi putoval sem a tam, mal priateľa a služobníka, od ktorého sa nikdy neodlúčil a pred ktorým jeho duša nemala žiadnych tajomstiev. Ten, ktorý bol tak omilostený a povznesený, sa volal Omkar a všetkých sedem blahoslavenstiev ležalo pred ním otvorených.

Jedného večera prevravel Allah s hlbokým zármutkom k svojmu priateľovi a služobníkovi: "Pozri, viem o každej zmene aj konci všetkých vecí. Vidím zánik ľudského rodu, vidím jeho zlé skutky a vidím jeho hriechy. Čoskoro budeme musieť od tejto zeme pozdvihnúť naše nohy a vzdialiť sa. Potom budú tí, ktorí na nej ostali, klesať stále hlbšie, až pre nich už nebude jestvovať cesta, ktorá by viedla od nich nahor k nám!"

Omkar prehovoril a jeho srdce sa chvelo: "Vari už pre týchto nešťastníkov niet žiadnej záchrany?"

Allah sklonil svoju večnú hlavu a povedal: "Predsa je. Keby jeden z našich v najtemnejšej hodine ich najhoršieho zmätku sa dobrovoľne medzi nich zamiešal a rozdul v nich dychom búrky posledné nepatrné iskričky Svetla, až by sa stali žeravými plameňmi, ktoré by strávili temno a privodili by novú dobu - potom…"

Omkar zaplesal, zajasal: "Ó Stvoriteľ! Potom dovoľ mne, ak ma považuješ za hodného, aby som im priniesol toto Svetlo!"

Usmial sa nanajvýš Dobrotivý. "Nech sa stane, ako si si vyprosil. Ale bude ti daný čas na rozmyslenie a na skúšku, lebo cesta tvojho poslania vedie všetkými hlbinami a všetkými bolesťami!"

Prst Allahov stanovil pre svety novú hodinu. Ďaleko vzdialená od svetla krúžila Zem v hlbokých temnotách. Iba v niekoľko málo ľuďoch žili ešte ako nejasné tušenie spomienky na svetlú minulosť ich hviezdy.

Zavolal Allah, Večný, svojho služobníka a priateľa pred svoju tvár. "Ozbroj sa," tak prevravel so všetkou vážnosťou, "aby si zostúpil dolu a žil tam krátky čas, ktorý ti je vymeraný na rozmyslenie. Tvojej svetlej duši je však tam dole úplne cudzia a nepriateľská duchovná noc. Preto iba potom mi povieš, či budú tvoje sily stačiť na dielo, o ktoré prosíš."

* * *

Omkar padol na tvár, ďakoval a Večného velebil.

Potom klesal nadol v ústrety Zemi a jeho vedenie o Svetle a jeho svetlom pôvode zostali v Allahových rukách…

V čarovnom kraji tisícok rozprávok vstúpila jeho noha na túto Zem. Cudzinca obklopili cudzie vône a nevysvetliteľná túžba po domove sužovala jeho dušu.

Jeho kmeň ho ako najodvážnejšieho jazdca a smrťou pohŕdajúceho bojovníka povýšil na svojho šejka. Svoje rameno prepožičal utláčaným a slabým, bojoval v početných bojoch za spravodlivosť a pravdu, nestarajúc sa o mocného suseda na Níle, ktorého si tým proti sebe popudil a ktorý sa stal jeho úhlavným nepriateľom.

Každý deň, ako prikovaný sediac na svojom koni, videl nové boje a nové víťazstvá -- za nocí však ležal vedľa svojho verného zvieraťa vo svojej púšti bez hraníc alebo pred ľahkým osamelým stanom a nad ním nehlučne putovali hviezdy, zrkadliac sa v jeho očiach, ktoré k nim smerovali so zúfalými otázkami.

A Allah sa naklonil dole a videl muky a rozpory v duši svojho priateľa a služobníka, v ktorom bola láska s tvrdosťou i zhovievavosť s prísnosťou vo večne nekončiacom rozpore. A bolo mu ho tak ľúto, že svojho verného opäť zavolal k sebe späť.

Zase Omkar predstúpil pred Večného a jeho pozemské skúsenosti pred ním ležali rozprestrené ako pestrý modlitebný koberec, na ktorom premýšľajúc kľakával.

"Stvoriteľ," oslovil po čase Večného, "obnovujem svoju vrúcnu prosbu, aby si ma v poslednej hodine poslal dole, ale dovoľ mi ešte, aby lúč tvojho meča bol ostrý aj rýchly a svojou silou stačil na každého nepriateľa. Odním preto odo mňa lásku a slabosť, sústrasť a radostnú vieru v ľudské reči a konanie!"

Allah sklonil svoju večnú hlavu na súhlas.

"Nech sa tak stane." povedal. "Ty budeš ostrým mečom v mojej ruke. Ale v hodine splnenia mi ho musíš vrátiť, aby si bol zase jednotný, aj keď budete rozdelení iba tenkou stenou dvoch tiel."

Allah ihneď ponoril svojho priateľa a služobníka do hlbokého spánku. Malo byť na ňom vykonané mystérium bytia vo dvoch. Obklopila ho noc bezvedomia, z ktorého ho vytrhol smiech, ktorý prekvapil jeho vážnu prísnu dušu.

Smiech sa perlil ako čistý zvuk zvončekov všetkými siedmimi Allahovými nebesami, bezstarostne zaznieval od jeho zlatého trónu, prenášal sa po siedmich stupňoch mocne ďalej, von do modrého všehomíra, s ktorým sa jasavo snúbil.

Omkar stál prekvapený, neschopný pochopiť, že má byť časťou neho to, čo sa tu okolo neho vznáša a jasajúc ho so smiechom obletuje. Vrhol sa na stupne a prosil: "Stvoriteľ, nechaj ju ísť na krátky čas dole, aby som si sám na seba najskôr zvykol!"

Večný opäť s úsmevom pokynul na súhlas a žiadny perlivý smiech už nerušil myšlienky omilosteného. Onemel a zmĺkol.

Cudzia a osamotená uprostred najnádhernejšieho kráľovského dvora, s pohľadom upreným na temnú budúcnosť svojho národa, akoby obťažená kliatbou, kráčala pozemskými rokmi ako hrobkou. Vo svojej ťažkej bolesti rozuzľovala podľa Allahových večných zákonov karmu, ktorú Omkar v jej druhom "ja" pri svojom vojnovom bytí spôsobil.

* * *

Nôž vrahov rozrezal posledné pútajúce vlákna karmy. Bolesť a temnota ostali spolu s jej schránkou jej pozemského tela. Jasajúc sa vzniesla nahor do Omkarovej náruče. Počúvnuc zákon jednoty, nechcejúc sa nikdy odlúčiť, prisahala s ním. Pozrel na ňu a s úsmevom prijal z jej rúk šťastie.

Allahov prst stanovil novú a poslednú temnú hodinu Zeme! Nepreniknuteľná noc spočívala na tejto hviezde. Pach krvi miliónov ľudí, tam zavraždených v nespočetných vojnách, valila sa okolo a hukot bláznivého víru stúpal až nahor.

Tu Allah zavolal svojho služobníka a priateľa. Jeho pohľad bol plný hlbokej vážnosti.
"Hodina nadišla a nech je splnené tvoje želanie. Zanes tam dole mier!" Potom odvrátil svoju tvár, aby zakryl slzy.

Opäť zostalo vedenie o svete Svetla v rukách Allahových, aby mu bolo znovu vrátené, až si bude plne vedomý svojej úlohy, zocelený životom na Zemi.

Naplnená hrdosťou ho vyprevádzala Miriam s istotou, že ho onedlho bude smieť nasledovať.

Omkarova noha teraz vkročila do stredu novej doby, do ríše západu. Avšak nevedomky ho to hnalo ešte raz tam, kde na Zemi pred tisícročiami bojoval a trpel. Cítil sa bratom divokých ošľahaných druhov, ktorých biely burnus vial vo vetre búrlivej jazdy a videl sa v ich chudých a odvážnych tvárach ako v zrkadle.

Volal a márne hľadal. Neozval sa žiaden hlas, nedostal žiadnu odpoveď. Hnalo ho to ďalej do iných zemí k ďalekým národom, akoby pod bičom prastarej nomádskej krvi…

Medzitým nadišiel čas, kedy i Miriam musela dole. Večný ju zavolal pred svoju tvár a keď prišla a pohliadla k nemu s radostným úsmevom, prúdila cez ňu Jeho láska a on povedal: "Miriam, dieťa moje, choď tiež dole za tým, ku ktorému patríš ako telo k hlave, strom ku koreňu, ktorý mu privádza silu. Do tvojich rúk vkladám žiariacu všelásku, aby si liečila rany, ktoré musí Omkar v mojich službách zasadiť splnením Slova, až nadíde hodina. Nech sú požehnané aj tvoje ruky, naplnené liečivou silou mojej všelásky!"

A Allah požehnal tej, ktorá je blízka jeho srdcu a prikázal svojmu anjelovi, aby sprevádzal budúce dieťa dole a verne ho strážil. Tak sa stalo, že Miriam kráčala obdivuhodne vedená krátkym úsekom svojho pozemského bytia, ktoré musela preputovať sama bez Omkara a na križovatke, ktorú označil prst Allahov ako bod stretnutia, vyšla mu v ústrety s prostotou dieťaťa.

Jeho cesta bola ťažká a tŕnistá. Unavený a zaprášený, zaťažený ťažkým bremenom tých najhorších pozemských skúseností, pred ňou zastal.

Pozemská slepota ešte pútala oči oboch a iba rovnaká túžba sa v ich hrudiach napäto chvela. Podali si ruky a bez ohľadu na okolie, začali pevne stúpať úzkym chodníkom, ktorý sa pred nimi vinul nahor k nebu a ktorý poznali ako svoj.

Tu sa naplnil čas a pozdvihla sa ruka, aby odbíjala hodinu dvanástu.

Večný sám uvoľnil Omkarovi aj Miriam pásku z očí. Tu uvideli Zem, zaclonenú temnými mračnami. Ľudský rod sa na nej po celé tisícročia hemžil ako hmyz, neustále vymýšľajúc nové pyšne znejúce pomenovania a slová na oslavu seba a svojho bláznivého počínania.


* * *

Clona mračien zmizla. Bolo to ako kedysi v šerom dávnoveku. Putovali po Zemi, avšak ich oči spočívali pevne a neoslepené iba vo večnej Allahovej sláve.


Kruh diania sa pohyboval, začiatok i koniec speli v ústrety svojmu uzatvoreniu. Omkar - teraz už vedúci - pozeral späť na stopy svojej pozemskej cesty a mlčky sa skláňal pred všemúdrym vedením, ktoré ho zakalilo ako tú najušľachtilejšiu oceľ, ktoré ho starostlivo ukovalo a zakalilo.

"Aby som bol dobrým mečom v Tvojej ruke!" tak šepkal, pozerajúc nahor, a pritom ako žeravý blesk do neho zišlo poznanie vlastnej úlohy. Omkar, telom učinený, tisícnásobne jasal v horúcom nadšení nad pravekým rozhodnutím. A Allah prijal túto novú prísahu a vyslal k nemu rady verných bojovníkov, aby pri ňom stáli v začínajúcom rozhodujúcom boji.

Ako poznával, naplno sa ocitol v hrozivom boji, ktorý zďaleka nebol pozemským, lebo v hodine splnenia sňal Allahov prst z jeho ramien temný plášť.

V pravečnej nenávisti temna voči Svetlu a Čistote, priamo to pri jeho nohách vrelo a žeravé temno na neho striekalo, aby ho zahubilo.

Chvejúc sa zadržiavanou silou a plný odhodlania skočil tam, kde to vrelo najdivšie a ako blesk rozrážal temnoty a tvoril mosty tam, kde by sa svetlé armády, ponáhľajúce sa k nemu, mohli zrútiť. Po jeho boku Miriam, slúžiaca s láskou, liečiaca rany, ktoré musel rozdávať, načúva jeho slovám.

Tento boj sa sprvoti zdal bezvýsledný, lebo bol vedený osamelou dvojicou na pôde temnôt, ktoré neustále štvali nové, neprehľadné masy ľudí, aby sa v divokej zlosti a zaslepení hnali proti tomu, čo nemohli pochopiť a čo ohrozovalo ich modly, ktoré si tisícročnou námahou vybudovali.

Mnohí však, v ktorých hlboko zasypaná iskrička Allahovho svetla tlela, počuli. Pravečná túžba ich prebudila a rýchlo v nich rástla vďaka vyslancovmu učeniu. Prúdili k nemu, jasali v ústrety vysloboditeľovi z ťažkého duchovného jarma a očakávali s vierou zasľúbený čas Svetla v šedi prítomnosti.

A keď sa konečne objavili dávno zasľúbené znamenia, kedy zemeguľa, ako lopta v rukách hrajúceho sa dieťaťa, letela vysoko nahor na svoju pôvodnú dráhu, po ktorej krúžila milióny rokov, kedy na novom nebi vyšla hviezda, ťahajúca za sebou široký svetlý závoj, pod ktorým už raz ľudstvo s modlitbou padlo na tvár - tu k Allahovmu trónu z nárekov a hrmotu skazy stúpal miliónový oslobodzujúci výkrik plný vďaky!

Prach minulých rokov bol pre mnohých iba mrvou. Nič už nepripomínalo zlatom opojenú krv temnej minulosti.

Vo svetlom jase krúžila Zem pri nohách Allahových, ktorého oči s láskou objímali hviezdu, na ktorej Omkar, bojovník a víťaz, slúžil mu ako kňaz, až premocná túžba po domove ho opäť hnala nahor, keď už bol Zemou unavený.

A Allah dal pripraviť svojmu vernému služobníkovi a priateľovi pri jeho návrate slávnosť na stupňoch svojho trónu, ktorej lesk za jasných nocí žiaril až dolu k Zemi a vlieval do pŕs ľudí žeravé lúče nevýslovnej túžby, smerujúcej do výšin…

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Aktuální články

Reklama